Ako som sa lúčil pred nástupom na výkon trestu

Autor: Peter Ďábor | 3.7.2019 o 14:38 | Karma článku: 6,11 | Prečítané:  2484x

Sloboda je len jedna a preto by sme si ju mali vážiť. Mnoho z Nás si ju však začne vážiť vtedy, keď ju už nemá.  

Ako som sa lúčil. 
Keď som nastupoval na svoj druhý trest, kde ma odsúdili na 20 mesiacov bolo to hrozné. O 16:30 som musel vojsť dnu. Moja podpora bola snúbenica a mama. Viezli ma pred Justičný palác a cesta sa mi zdala byť naozaj nekonečná. Nepríjemný pocit v bruchu a v hlave milión myšlienok. Vedel som, že za chvíľu sa s nimi rozlúčim na nejakú dobu. Hneď ako sme zaparkovali mal som ešte pár minút, stál som s nimi v parku tri metre od brány a fajčil... pozeral som ako Oni pozerajú na mňa a bolo ticho. Každý jeden mal v hlave už svoje myšlienky a vedel, že každú chvíľu už s nimi nebudem doma a uvidia ma raz za mesiac. Je to depresívny stav, ktorý núti človeka vyžrať si stav bezmocnosti, osamelosti, hnevu a smútku v jednom. Ako som sa pozrel na hodinky a zistil, že musím ísť začali sme sa lúčiť. Potoky sĺz, ktoré vyšli z očí mojej snúbenice a matky im nikdy nevrátim späť. Túto scénu si zapamätám navždy, vchádzal som dnu otočil som sa a oni plakali a kývali mi. Ako z filmu s tragickým koncom... ako sa brána zavrela, vedel som, že už nie je cesty späť. Cesta späť je až na konci Môjho trestu a túto cestu musím zvládnuť!
Prvý krát som videl moju mamu tak plakať a verím, že to bolo posledný krát. Pretože nič Vás neraní tak, ako keď kvôli Vám plače Vaša mama. Pokazil som to...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Samuela Marca

Správa o stave republiky: Vládnu nám Fekišovce (píše Samo Marec)

Mali plné ústa rečí o boji proti papalášom, ale pri prvej príležitosti sa sami papalášmi stali.


Už ste čítali?