Láska a väzenie

Autor: Peter Ďábor | 19.7.2019 o 17:38 | Karma článku: 3,79 | Prečítané:  1489x

Väzenie často lásku rozbíja, ale občas nie. Ja vám viem o tom dlhšie rozprávať alebo písať. No napísal som iba kratší článok. Takto som to mal ja. 

Toto je veľmi diskutabilná téma. Väzenie vzťahy rozbíja, ale aj posilňuje, smutné je však to, že väčšinou to vzťah zabije. V mojom prípade je to na dlhšie, keď som sedel 2x. Prvý krát som mal priateľku  3 roky, bola mi na troch návštevách, videli sme sa cez sklo a rozprávali sa cez telefón. Presne ako vo filmoch, no náš vzťah skončil, po troch návštevách zanikol. Nechcem to tu rozoberať nejako do detailov, ale skončil. Nerozprávame sa, nezdravíme sa, žiaden záujem tam už nie je ani z jednej strany. Určite sa ma pýtate či mi je to ľúto alebo podobne, ale verte mi že nie. Prečo nie? Pretože by som nebol tam kde som teraz. Moju priateľku som požiadal o ruku tesne pred tým ako ma zavreli na druhý výkon trestu. Vzťah bol už od začiatku neporovnateľný, ako som ju uvidel prvýkrát, vedel som to... vedel som, že tam niečo je a niečo ma k nej priťahuje. Nemýlil som sa ani vtedy, keď som cítil, že je to správne rozhodnutie.

Keď som nastupoval na druhý výkon trestu, išla s mojou mamou až k bráne, kde ma odprevadili a čakali sme. Čakali sme na ten najnepríjemnejší moment v živote. Malo prísť odlúčenie... také, ktorému sa vyhnúť nedá. Mal som zmiešané pocity, ale aj po prvej zlej skúsenosti som mal pocit, že ona to vydrží, bude pri mne stáť a bude ma milovať aj keď budeme chvíľu od seba. Nemýlil som sa, každý deň mi napísala list. Opakujem každý deň! Každý deň som jej volal na desať minút a chodila mi na každú jednu návštevu. Svoj voľný čas trávila aj s mojou rodinou a pomáhala ako sa len dalo.

Takúto ženu v dnešnej dobe nájsť je naozaj veľký problém. Je to vzácne ako drahokam a ja tento môj drahokam milujem a nepustím ho z ruky! Je moje všetko.

Často krát, keď som jej volával nemal som stokrát najlepšiu náladu a podobne, čo bolo aj počuť na mojom hlase a moc ju to trápilo. Ani som o tom nevedel, ale s tým človek nespraví nič. Je mu už proste dlho a chce ísť domov. Telefón je predsa len v podstate nič oproti normálnemu životu. Viem hlavne, že keby mohla a bola by taká možnosť, tak to odsedí so mnou.

Nikdy však nezabudnem na tie slzy, keď som odchádzal dnu a na tú radosť, keď som vychádzal von. Tieto spomienky človek z hlavy dostať nevie. A ja ani nechcem... aspoň viem, že bude pri mne stáť vždy.

Milujem ju!

 

 

Daj Follow a sleduj články:

www.instagram.com/denniky_vazna

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Petra Schutza

Ako chutí Threema a odklínanie Viktora (týždeň podľa Schutza)

Už keď Merkelová prijala pozvanie, dala sa tušiť otočka v kauzách právneho štátu, ústavnosti v Budapešti.

Reportáž Zuzany Kepplovej

Kauza Dobšiná: Čo sa to stalo v našom meste

Prečo Dobšinčania odchádzajú a prečo zostávajú.


Už ste čítali?